Rodinný krúžok pre mládež

Obec F. už dlho pravidelne organizuje zaujímavé stretnutia pre rodinných príslušníkov členov mládežníckeho krúžku a teenagerov. Pozvaní sú jednoducho všetci – pojem „rodina“ sa tu chápe skôr v „duchovnom“ zmysle než v genetickom.

Každý je pozvaný, aby sa stal súčasťou „Božej rodiny“. Tu sa cítia dobre aj slobodní ľudia, babičky, deti zo susedstva, matky samoživiteľky... Stretnutia organizujú rodiny alebo malé tímy z farnosti. Nejde o dokonalú organizáciu ani o prepracovaný program, ale v centre pozornosti je spoločenstvo, hry, zábava, rozhovory, spontánnosť, vzájomná služba, povzbudzovanie a výmena skúseností.

Nehoda – pasca na parkovisku

Mark (zmenené meno), 16-ročný, donedávna úplne nenápadný. Talentovaný futbalista, priemerný študent obchodnej strednej školy, bývalý člen mládežníckeho zboru... tento obraz sa rozpadá ako mydlová bublina s neočakávaným telefonátom od polície: „Váš syn bol už druhýkrát pristihnutý s ukradnutým mopedom!“ Táto zlá správa zasiahla matku ako blesk. To predsa nemôže byť pravda! – Samozrejme, Mark robil v posledných týždňoch čoraz viac problémov. Zhoršili sa mu známky. A potom tam boli stále tí podivní chlapci, ktorí sa na neho pýtali. S nimi chodil na skateboard alebo sa celé hodiny poflakoval v parku. Do farnosti už dávno nechcel chodiť. – „Hneď idem na stanicu a vyzdvihnem ho!“, odpovedala omráčená matka. Ešte predtým, ako vyrazí, zavolá Jürgenovi (meno zmenené). Jürgen nie je len vedúci mládeže. Je oveľa viac: tínedžeri mu ešte dôverujú. Posielajú mu SMS správy. Vyhľadávajú ho, keď majú problémy. Je to práve on, kto ich prijíma a akceptuje takých, akí sú. Je to práve on, kto ich vyhľadáva tam, kde sa zdržiavajú: v zadymovaných krčmách, na futbalovom ihrisku, v škole alebo dokonca aj na polícii! Už nejeden teenager strávil u neho víkend a mohol si vyrozprávať svoje frustrácie. Je to práve on, kto sprostredkováva vzťah medzi teenagerom a rodičmi. Nie v „role vedúceho“ – to, čo robí, robí z úprimnej lásky k nim. Jediná podmienka: tínedžeri musia chcieť tento vzťah s ním. Jürgen im chce pomôcť formulovať ich rany, sklamania, problémy atď. a nie len tak sa v nich utápať alebo sa vybiť. Čas, ktorý venuje stretnutiam s tínedžermi, je v porovnaní s touto osobnou starostlivosťou zanedbateľný. Jürgen nie je žiadny nováčik v práci s tínedžermi. Čoskoro oslávi 40 rokov a má za sebou už nejednu skúsenosť. Rodičia si cenia jeho kompetentnú ochotu pomáhať rovnako ako deti. Vymyslel dokonca aj „kávové stretnutie pre mamičky“, na ktoré pravidelne pozýva dotknuté matky. Pri tejto príležitosti si môžu vymeniť mnohé otázky a obavy a načerpať povzbudenie.

Jürgen je pre mňa vzácnym príkladom toho, ako práca s deťmi a mládežou nezostáva len v rámci programových šablón. Jeho službu by priemerný mladý vedúci sotva dokázal vykonávať. A predsa je čoraz potrebnejšia – ba priam sa stáva nevyhnutnou súčasťou našej práce s mládežou. Viac než kedykoľvek predtým nepotrebujeme programy, ale terénnych pracovníkov, mediátorov (napríklad medzi rodičmi a deťmi) a útočiská pre naše deti. Viac než kedykoľvek predtým sme nútení ponoriť sa do kontextu našich detí a tínedžerov, aby sme im mohli ďalej pomáhať. Sme nútení nadviazať dialóg s ich rodičmi, učiteľmi, priateľmi... Je zrejmé, že tím vedúcich je na túto komplexnú úlohu väčšinou preťažený. Dokonca aj Jürgen by bol, keby neudržiaval rôzne vzťahy s odbornými inštitúciami. V nasledujúcom texte by som chcel predstaviť jeden spôsob rozšírenia práce s mládežou, ktorý čiastočne zodpovedá vyššie uvedenej potrebe: rodinná mládežnícka skupina.

Získavanie celých rodín pre Božie kráľovstvo

Zbor F. už dlho pravidelne organizuje zaujímavé stretnutia pre rodinných príslušníkov členov detského a mládežníckeho krúžku. Pozvaní sú jednoducho všetci – „rodina“ sa tu vníma skôr v „duchovnom“ zmysle než v genetickom. Každý je pozvaný, aby bol súčasťou „Božej rodiny“. Tu sa cítia dobre aj slobodní ľudia, babičky, deti zo susedstva, matky samoživiteľky... Stretnutia organizujú rodiny alebo malé tímy z cirkvi. Nie je to dokonalá organizácia ani prepracovaný program, ale v centre pozornosti je spoločenstvo, hry, zábava, rozhovory, spontánnosť, vzájomná služba, povzbudzovanie a výmena skúseností.

Zaujímavé je, že v západných krajinách v posledných rokoch opäť stúpla túžba po intaktej rodine. Ponuka pre rodiny je opäť v móde. Cirkev Ježiša sa musí tejto požiadavke znovu postaviť čelom. Príliš dlho poskytovala priestor duchu doby individualizmu. Príliš dlho jednostranne podporovala rozdelenie podľa vekových skupín a tu a tam tým nechtiac oslabila aj rodinu. Rodičovské zodpovednosti boli príliš silno delegované na cirkev.

Pevne verím v Božie požehnanie, ak začneme pracovať viac orientovane na rodinu. Naša cirkev, resp. naše spoločenstvo, by malo byť pre rodiny absolútne príťažlivé. Ako to môže konkrétne vyzerať, nám musí nanovo zjavovať Duch Svätý. Chýba nám múdrosť a vzory. V praktickej časti uvádzam niekoľko zdanlivo absurdných nápadov s výzvou, aby sme ich nerozpitvali, ale zasiali.

Zdá sa mi, že rozhodujúcu úlohu tu zohráva mládežnícka skupina zameraná na rodinu – tvorí prirodzený most medzi rodinou a zborom. Som pevne presvedčený, že zbor by mohol nesmierne veľa získať, keby vo svojom vnútri viac žil ako„rozšírená rodina“. Tým chcem naznačiť, že mi nejde len o blaho jednotlivých rodín – uvedomujem si, že rodiny tvoria len časť celku. Kľúčové je„rodinné myslenie“v cirkvi. Do tejto rodiny patria všetci členovia!

Kde sa využívajú príležitosti pre rodinu?
Kde zohľadňuje program zboru potreby rodiny?
Kde zbor prakticky podporuje rodinu?
Kde farnosť oslabuje alebo dokonca zaťažuje rodinný život? Kde rozdeľuje členov rodiny?
Aký význam má modlitba pre posvätené rodiny?
Ako zvládame dôsledky prostredia nepriaznivého voči rodine (jednorodičovské rodiny, rozvody, ...)?
Kde a ako vznikajú napätia medzi rodinami alebo medzi rodinami a jednotlivcami?
Prečo krstíme deti až v dospievaní alebo ich pozývame na sväté prijímanie až po takzvanom prípravnom kurze?
Kde sa v rodinnom kruhu riešia rodinné témy?

Silne rodinné povedomie je niečo, čo Biblia označuje za charakteristický znak Pánovej rodiny. Ak je časť tela zranená alebo ovplyvnená niečím, má to vplyv na celé telo. Preto je potrebné „navštevovanie chorých“ a pomoc tým, ktorí to potrebujú, chápať vo veľmi širokom zmysle – a mali by sme vedieť, kedy niekto potrebuje tanier polievky, džbán pomarančového džúsu alebo priateľa, ktorý mu získa lieky alebo zostane s bábätkom, keď otec navštevuje matku v nemocnici. Širšia rodina Pána by sa mala starať jedna o druhú a mať cit pre bolestivé miesta druhých. To je celý zmysel „niesť bremeno jedného druhého“ a celý zmysel „spoločenstva“ cirkevnej rodiny.

(Edith Schaeffer, Lebensraum Familie, s. 89)